Ďalšia kapitola.
22.časť - Žiadanie.
Jednu vec som vedela na isto. Milujem Edwarda a aj svojho otca aj sovju nevlastnú mamu. Nechápem že som to slovo vyslovila - nevlastnú mamu. Ešte stále som v šoku. Otca znenávidieť nemôžem a ani to neviem, ale Elizabeth môžem znenávidieť raz dva a to potešená. A ako sa prívetivo usmievala. OMG. Veď ani ona možno nevedela, kto som. Vypínam svetlá, idem spať. Žmurkám, a neviem zaspať, nikdy by som nepovedala že na niečo takto rozruší. Zajtra to všetko vykecám Edwardovi. Nikomu inému. Ani Jessice. Nikomu... A poprosím ho, či by ma nezobral zase na Aljašku, to je blbé. Čo jej poviem? Dobrý deň, som vaša dcéra? Hambím sa to ešte len vysloviť. Som kanibalkina dcéra.
Na to som upadla do hlbokého spánku.
-
Ráno som sa zobudila, celkom polámaná. Spala som ako drevo. Stále som na to myslela. Obliekla som sa do smutnej tmavomodrej farby. Smutne som vykročila k môjmu autu. Charlie bol už v práci, lebo pred domom nemal auto. Nasadla som, naštartovala a vyrazila do školy. Vedela som že tam budem prvá - no a čo. Počkám na Edwarda a dohodneme sa, kedy ma tam vezme. A Alice o veži ani muk! Musím sa držať na uzde. Na parkovisko som prišla prvá, ako som predpokladala. Čakala som, čakala. A prišlo nejaké auto. Jej.. Nikto čakaný alebo hľadaný. 15 minút som tam čakala na mojich priateľov. Fisherovci. Uvidela som žltý mercedes a zelené porsche. V žltom mercedesi sedeli Edward, Alice a Emily. V druhom sedela len Esme. Musela byť nahnevaná. Juj. Mierim k nim.
,,Dobré ránko," povedela som, vtlačila som Edwardovi pusu na líčko, Alice som objala a Emily sa len chmúrila do mobilu. ,,Ahoj," povedala Emily. ,,Čau."
Vyrazili sme ku vchodu. Chvalabohu, Alice má teraz matiku a ja anglinu. Čiže môžem Edwarda zatiahnuť do kúta a vysvetliť mu, čo sa stalo. Fakt, skoro ho trafí šľak. Vyčkala som pokým sa Alice a Emily vytratili. Edwarda som zaviedla na moje tajné miesto, keď mám problémy alebo blicujem - kabinet výtvarnej výchovy.Mám od neho kľúče len ja, keďže učiteľka si nahovára že tam žijú potkany. A ostatní učitelia z neho majú fóbie.
,,Zažni svetlo," povedala som Edwardovi pošepky. Poslúchol.
Malá žiarovka osvietila malú izbičku pokrytú žltými vyblednutými tapetami a modrými zahnitými kobercami. Po zemi sa váľali knihy a dve stoličky, ktoré som tam doniesla sa skveli v strede izbietky. Vôkol boli police - tiež zaplnené knihami a učebné pomôcky, po ktoré ma učiteľka neraz posielala.
,,Sadnime si," navrhla som Edwardovi a ja som zatiaľ zamkla dvere. Vystrašený Edward skoro zamdlel. Teda, vyzeral tak. ,,Takže, neboj sa, nechcem ťa uvariť, mučiť, ani nič podobné. Má to niečo spoločné s tým minulým výletom na Aljašku. Stalo sa niečo strašné," zatiahla som a pozrela som sa na jeho tvár. ,,Ou..." zašepkal. ,,Je to hroznejšie ako tajomstvo z vežou," poznamenala som. ,,Hroznejšie? Nenapínaj ma. Ale... len mi nepovedz, že mi dávaš kopačky," smutne zašepkal a pokrútil svojou oválnou tvárou ktorú zdobili bronzové hnedé vlasy na ježka. ,,Nie! To určite nie!" povedala som a chytila som ho za ruku. ,,Je to v tom.. keď som prišla domov z toho výletu s Alice, išla som do Charlieho izby, či nie je doma. A... našla som túto fotku na jeho stolíku," odmlčala som sa a začala som hľadať v batohu fotku v zlatom a lesklom rámiku. Konečne som ju vylovila. Podala som ju Edwarovi a zasyčala som naňho s chmúrnym pohľadom: ,,Elizabeth Medleyová." Edward sa nezmohol na slovo. ,,A to som ani neskončila. Tak ma to rozrušilo, že som sa mu začala hrabať v zásuvke a našla som toto," zase som zmĺkla a hľadala som obálku v taške. Podala som mu ju. Začal si ju obracať v ruke akoby ho pálila. ,,Otvor ju," zavelila som. Nervózne otvoril obálku, vytiahol list a začal čítať. Keď dočítal, zatváril sa zhrozene. ,,Tvoj otec a Elizabeth mali spolu tajný románik?" ,,Nielen to," tajomne som šepkala, ,,mali spolu aj dcéru." ,,Vau, čiže máš nevlastnú ségru?" hádal Edward. ,,Práveže v tom je ten problém. Vieš... Charlie mi ten večer povedal, že tá dcéra som ja..." zašepkala som zhrozene. ,,Bože môj," zašepkal Edward. ,,Elizabeth Medleyová je moja mama. Aj keď si to neviem priznať. A ja viem čo urobíme."
Ešte v ten deň som poprosila otca, či môžem ísť stanovať s dôsledkom toho včerajšieho večera. Pustil ma. Už o polnoci na Aljaške som sebavedome kráčala k veži. Zastavila som v strede čistinky. O necelé dva sekundy sa tam objavila veľkolepá veža, ktorej okná rozsvecovali všetko navôkol.


Ahoj prosím hlásla bys pro mě tady? http://lovenina.blog.cz/1103/1-kolo-soutez-o-nejlepsi-blog jsem tam jako Sheela. Promiň, ale nemůžu najít reklamy. Díky